Slovenskú kultúrnu scénu zasiahla šokujúca správa. Vo veku 55 rokov nás navždy opustila Eva Borušovičová, významná spisovateľka, scenáristka a režisérka.
Jej odchod zanechal hlbokú stopu v srdciach mnohých, ktorých sa dotkla svojou tvorbou a jedinečným pohľadom na svet. Podľa medializovaných informácií podľahla rakovine kože.
Eva Borušovičová bola umelkyňou s prenikavým videním, ktorá dokázala vo svojich príbehoch majstrovsky prepojiť to, čo sa stalo, s tým, čo zostalo nevidené. Jej priatelia často žasli, ako z ich rozprávania vytušila aj to, čo pred ňou zamlčali. „Túto vetu si beriem,“ hovorievala, keď pozorne načúvala diskusiám a pretavovala esencie ľudských osudov do svojej tvorby.
Od detských snov k filmovej réžii
Narodená 5. januára 1970 v Leviciach, Eva Borušovičová už od detstva snívala o písaní a tvorbe filmov a divadla. Táto túžba ju priviedla na Vysokú školu múzických umení v Bratislave, kde najprv študovala filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku. Neskôr svoje vzdelanie rozšírila o štúdium filmovej a televíznej réžie, ktoré úspešne ukončila v roku 1998, a následne absolvovala aj doktorandské štúdium.
Ešte počas štúdií začala jej spolupráca so Slovenskou televíziou, kde sa ako scenáristka podieľala na tvorbe detských programov, vrátane populárnej relácie Od Kuka do Kuka. Práve tu sa začal formovať jej cit pre príbeh a prácu s postavami.
Výrazná stopa v slovenskej kinematografii
Vo svojej filmovej tvorbe sa Borušovičová často zameriavala na ženské hrdinky a ich spletité životné osudy. Charakteristické pre ňu bolo, že si scenáre k všetkým hraným filmom, ktoré režírovala, písala sama.
Jej celovečerným debutom bola poeticky ladená tragikomédia Modré z neba (1997), ktorá mala premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch. Tento film citlivo zobrazuje život troch generácií žien, ktoré na okraji mesta zápasia s každodennými problémami.
Nasledoval televízny film Amálka, ja sa zbláznim! (2000), ktorý niektorí označovali aj ako „detský krvák“. Scenár k tomuto rodinnému filmu o jednej svadbe, modrinách na duši a súrodeneckom vzťahu napísala jej spolužiačka z VŠMU Barbora Kardošová. V roku 2001 prišla s akčnou komédiou Vadí nevadí, ktorá potvrdila jej záujem o experimentovanie a rozprávačskú hravosť.
Jánošík – pravdivá história: Náročný projekt s medzinárodným presahom
Jedným z najvýznamnejších projektov, na ktorom sa Eva Borušovičová podieľala, bol historický veľkofilm Jánošík – Pravdivá história (2009). Scenár k tomuto filmu, ktorý režírovala renomovaná poľská režisérka Agnieszka Holland spolu so svojou dcérou Kasie Adamik, písala Borušovičová ako svoju diplomovú prácu na VŠMU.
Niekoľko rokov venovala štúdiu archívnych dokumentov a záznamov, aby čo najvernejšie vykreslila dobové reálie. Film vznikol v koprodukcii s Poľskom a Českom a jeho výroba trvala takmer sedem rokov, čo z neho robí jeden z najdlhšie vyrábaných slovenských filmov.
Literárna duša: Od poviedok k hlbokým reflexiám
Okrem filmu sa Eva Borušovičová venovala aj literatúre. Debutovala knihou Urobíme všetko, čo sa dá (2009), ktorá je súborom krátkych prozaických fragmentov, pôvodne publikovaných v internetových magazínoch inZine, T-Station a INLAND.
Práve pre inZine začala pod menom Maxim E. Matkin písať románové texty na pokračovanie, ktoré si získali obrovskú popularitu. Hoci svoje autorstvo pod týmto pseudonymom nikdy oficiálne nepotvrdila, v literárnych kruhoch sa o tom živo diskutovalo.
Jej druhá kniha, Do plaviek (2018), je podľa jej slov metaforou toho, že sa netreba báť odhaliť a byť samým sebou, bez ohľadu na nedokonalosti. „Spôsobov, ako môžeme žiť šťastný život, je viacero, nemusíme sa báť ísť s kožou na trh. Naša hodnota je v našej jedinečnosti,“ charakterizovala autorka posolstvo knihy.
Svojimi textami pravidelne prispievala aj do magazínu Madam Eva a posledných desať rokov mala autorskú stranu v denníku SME.
„Jej texty boli výborné, pretože mala prosto dobré vety. Pre všetkých mala pochopenie, na naše duše pôsobila hojivo,“ spomína na ňu redaktorka SME, jej priateľka a kolegyňa z inZinu Elena Akácsová.
Divadelné hry a pedagogická činnosť
Talent Evy Borušovičovej našiel uplatnenie aj na divadelných doskách. Je autorkou hry 69 lepších vecí než sex, ktorá mala premiéru v Štúdiu L+S v roku 2013. Divadlo Andreja Bagara v Nitre uviedlo v roku 2017 jej hru Štefánik – Slnko v zatmení, v ktorej vzdala hold osobnosti, ktorú v mladosti považovala za svoj vzor. V Štúdiu L+S sa s úspechom hrávala aj jej vzťahová komédia Zajačik.
Svoje bohaté skúsenosti a vedomosti odovzdávala aj ďalším generáciám filmárov ako pedagogička na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde sama študovala.
Odkaz plný optimizmu a lásky k Slovensku
Eva Borušovičová bola známa svojou životnou energiou, humorom, láskavosťou a nádejou, ktoré sa premietali nielen do jej tvorby, ale aj do jej životného postoja. „Keď je situácia zlá, jediným zodpovedným postojom je optimizmus. A ešte aj pestovanie vzťahov a vnútornej radosti,“ hovorievala.
Napriek tomu, že nenakrútila toľko filmov, koľko by si želala, čiastočne aj kvôli ťažkopádnemu systému podpory scenárov, jej diela zanechali nezmazateľnú stopu. Nikdy nechcela opustiť Slovensko. „Keďže som tu vyrástla, vidím veci do hĺbky, vidím, čo je za tým najpovrchnejším, čo je druhý alebo tretí plán,“ vysvetľovala svoj vzťah k rodnej krajine, ktorú často reflektovala vo svojich esejach a stĺpčekoch.
Dokázala vnímať problémy bez zbytočného balastu a zamerať sa na to podstatné, pričom v centre jej pozornosti vždy stáli ľudské vzťahy. Aj neraz zložitý vývoj Slovenska vnímala s láskavosťou a trpezlivosťou.
V jednom zo svojich posledných textov pre SME napísala: „Kedysi mi jeden svetobežník povedal: ‚Som strom bez koreňov, preto stále kráčam.‘ Tak teda vnímajme svoje korene. Z čoho vyrastáme. Čo nám dáva silu. A čo nám prináša radosť a pocit, že to má zmysel. Aby sme mohli kráčať podľa potreby, nie z nevyhnutnosti.“
Tvorba Evy Borušovičovej bola pevne zakorenená na Slovensku a dávala ľuďom silu, radosť aj pocit zmyslu. To je jej trvalý odkaz. Slovenská televízia a rozhlas (STVR) si jej pamiatku uctila mimoriadnym zaradením jej filmov Modré z neba, Amálka, ja sa zbláznim! a divadelnej inscenácie Štefánik – Slnko v zatmení do svojho vysielania krátko po jej úmrtí.
Hoci s úsmevom pred piatimi rokmi pri príležitosti svojich 50. narodenín povedala: „Ešte som chcela byť hlásateľkou v miestnom rozhlase u mojich starých rodičov. Ale treba si nechať nejaké méty aj na dôchodok,“
Pridaj komentár